Jarovce nie sú len pohraničná obec, ale skutočne zaujímavá lokalita s netušeným potenciálom. Sú tu miesta, ktoré jednoducho musíte vidieť. A keď sa pozriete pod ich povrch, dozviete sa čosi aj o ich histórii.

Baroková bažantnica

Vedeli ste, že hlavné mesto sa môže pochváliť lokalitou, kde rád poľoval otec Márie Terézie cisár Karol VI. a jej syn cisár Jozef II.? Nečudo, svojho času išlo o ideálne územie so zámkom, letohrádkom, hájovňou, malou zoologickou záhradou a veľkou bažantnicou. Tá mala tvar šesťuholníka nepravidelného tvaru a vznikla po úprave pôvodného lesa. Jej okraj tvoril meander dunajského ramena, ponad ktorý viedol romantický kamenný most s dvomi oblúkmi. V strede územia sa nachádzal centrálny kruhový útvar, z ktorého sa rozbiehalo osem ciest rôznymi smermi. Pri pohľade zhora vyzerali ako hviezdica, ktorej ramená sú navzájom poprepletané užšími kolmými cestičkami. K letohrádku viedla z lesíka lipová alej. Prechádzka pod korunami stromov bola isto výživná pre dušu, jej dĺžka predstavovala pohodové dva kilometre. Dnes sa z tohto nádherného miesta zachovalo len torzo. Bažantnica je však pre svoju historickú hodnotu chránený areál a jezapísaná do zoznamu nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Jeho rozloha predstavuje 782 580 m². Vstup do areálu je možný len pre peších a cyklistov. 

Jarovské rameno

Prírodná zátoka je dnes lemovaná hausbótmi od výmyslu sveta, ale to nie je zďaleka jediná atrakcia tohto zákutia. Ide o lokalitu zaradenú do sústavy chránených území európskeho významu Natura 2000. Popravde, toto čarovné miesto leží na hranici Dunajských ostrovov, ktoré sú prírodnou rezerváciou s najvyšším stupňom ochrany. Keď zídete z hrádze, po krátkej prechádzke popri brehu na ľavej strane a lužných lesoch po strane pravej sa vám naskytne majestátny výhľad na Dunaj. Je tu vybudovaná asfaltová promenáda, ktorá vás bezpečne vedie popri rieke za ďalšími dobrodružstvami. Túto scenériu dokresľujú lužné lesy, najväčšia zásobáreň pitnej vody v strednej Európe.

Kostol s dvomi verziami založenia

Vo všetkých dostupných zdrojoch sa dočítate, že neskorobarokový rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša z rokov 1763 až 1765 je najstaršou sakrálnou stavbou v petržalskej oblasti, no existujú dve verzie jeho založenia. Prvá dáva kredit miestnym obyvateľom, ktorí ho začali stavať svojpomocne, no ich dedina vyhorela. Kým sa im podarilo prekryť strechu, trvalo to ďalších sedem rokov. Druhý variant je o čosi romantickejší. Keď obcou prechádzal gróf Zichy, uvidel postávajúcich ľudí pred miestnou kaplnkou na cintoríne a zo zvedavosti sa ich spýtal, čo sa deje. Keď sa od nich dozvedel, že sa tu modlia, lebo nemajú kostol, zašiel za vlastníkom tejto oblasti grófom Mikulášom Esterházym. Ten dal kostol postaviť a zasvätil ho svojmu menovcovi sv. Mikulášovi. Dodnes je na pravej strane hlavnej fasády malá tabuľa, na ktorej stojí, že gróf prispel na výstavbu svätostánku. Najskôr bol postavený bez veže, ktorá ho ozdobila o viac ako 100 rokov neskôr, no ustupujúce nemecké vojská ju vyhodili do vzduchu len mesiac pred skončením 2. svetovej vojny. Svoju súčasnú podobu nadobudol v 70-tych rokoch.